Práve som dojedla asi polku čokolády, čo je pri mojich 45 kg skvelé! Viete, ja ju môžem dojesť úplne celú a ešte jednu. Keby som chcela a keby som nezačala písať tento žurnál. Ale povinnosti vedú k štíhlej línii, a tak vám idem opäť čosi napísať... Ale tá čokoláda je skvelá, že by som z nej ujedala za každou vetou?
Chcela by som vám dnes napísať o pokračovaní mojich výziev. Level Lucy výzva č. dva. Alebo niečo také...
V minulom žurnáli som vám teda písala o tom, že som sa pridala do Zuzkinej #dreadkar výzvy. 28 dní a 28 obrázkov. Výzva naplnená, ale že čo s tým? Čo robiť, ak máte v rukách kopec obrázkov a netušíte, čo s nimi ďalej. Máte vlastne poloprodukt a ešte tak špecifický, že som gúľala očami nad tým, či vôbec ich svetu ukázať. Ostatne, to vždy tak býva pri obrázkoch, pretože predať obrázok nie je predávať chlieb, všakže. Mohla by som o tom napísať knihu... Nie nebojte sa, nemám žiadne tipy a triky ako na to. Som len Lucy, ktorá rada kreslí, zapája sa do výziev a žije svoj sen. Aj vy žijete svoj sen, však. Som si istá, pretože život je jeden veľký sen. Ale nie to som chcela. Vráťme sa k tým obrázkom, že čo s nimi.
Vravím si, že tašky by sa mi páčili. Lenže koľko ľudí si kúpi takú šialenú tašku od Lucy, ktorá si rada kreslí? Ach, úplne chápem, ak prevraciate oči. Niekedy sami možno cítite, že produkt, ktorý vyrobíte, viac teší vás samých než okolie. Vybalansovať príjmy, predaj a radosť nie je ako jesť čokoládu. Mám pravdu?
Hovorí sa, že risk je zisk. Ale toto podľa mňa neplatí v prípade handmade :D Ja mám pocit, že vždy mi vyšli viac projekty, ku ktorým som nemala žiaden citový vzťah, o ktorých som ani nepremýšľala, že by sa mohli predať, alebo že by o ne mohol mať niekto záujem. V tomto prípade, ale moja túžba pridať si do obchodu tašky s mojimi obrázkami, bola viac než silná. Bolo to ako chuť čokolády na jazyku. Nie tej bio eko raw, ale tej najcukrovejšiej mliečnej. Tak presne preto som sa do tých tašiek pustila. Výzva číslo dva.
Stále sa v tom hľadám. Stále skúšam a objavujem. Každá vec, ktorú vyrobím, je môj vlastný experiment. Moja osobná výzva. Pracovať a tvoriť 10 hodín denne býva niekedy ponorkový stav a na všetky veci sa tvorca díva len a len subjektívne. Preto, pokus-omyl metódu využívam často... už cca 7 rokov na sashe...
No a s tými taškami som sa vlastne hľadala tiež. Bola to výzva... Dokonca také fotenie tašiek je pre mňa výzva, lebo idem mimo svojej obývačky a mimo svojej komfortnej zóny. Ale Bumpkin povedal, že "luciapocem, je to výzva, tak ideme fotiť!".
Ak máte v rukách nejaký poloprodukt, je niekedy ťažké nájsť mu miesto. Pohybujete sa len v tom, čo máte v rukách, vaša hlava hľadá možnosti a pýtate sa "je to dobré, ozaj to vyjde, bude sa páčiť". Som si úplne istá, že ak čítate tieto riadky, nik z vás nie je natoľko sebavedomý, že žne úspech za úspechom s každou vecou, ktorú vyrobí... Každý sem-tam pochybuje o tom, či sa investície vrátia, či to, čo ste vymysleli, bude hodné titulky... Potom ale čosi-kdesi zasvieti a vy vo všetkých tých pocitoch nájdete ten svoj subjektívny a len tak s radosťou sa kocháte svojou prácou. Tým, čo vaše ruky a vaša hlava vymysleli. A že ako im to spolu išlo! Chopili sa výzvy a aj keď to nebude úspech, ktorý vám zadováži nové auto či bazén, je vám to vlastne jedno. Stačí, že máte dobrý pocit zo seba, zo svojej práce... a že máte tú čokoládu v zásobe.
Nateraz je to v poriadku.
Nateraz je dobré po výzve dať si pauzu a začať v hlave vymýšľať čosi nové...
Nech sa nám teda všetkým darí. Toľko prajem nám.
PS: autorom potlače je Kukajtu ♥