Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa voda liala a piesok sa normálne sypal, žil raz junák Miroslav.
Riadením osudu sa pri svojich potulkách dozvedel od neznámeho Oravca o akejsi „tajomnej truhlici“. Neváhal a nasledoval ho do starej šopy. Aký len bol prekvapený, keď nadvihol veko drevenej bedne.
Zmerčil kopu mazľavého materiálu, kde sa hmýrili chrobáčiky a všelijaká háveď... ...až si zrazu uvedomil, že našiel ohromný poklad.
Tak nejako by mohol začínať náš príbeh. Hoci nie je rozprávkový, miestami je ozaj neuveriteľný...
Naspäť do reality
Junák sa i v reálnom svete volá Miroslav, priezviskom Hajdučík. Keď v kope haraburdia zo starej šopy zbadal vykúkať kúsky plátienka, začal sa v nej prehrabávať. „Zistil som, že obsahuje množstvo historického materiálu, ktorý by si zaslúžil zachrániť, aby mohol ponúknuť ďalším generáciám obraz o tom ako sa kedysi žilo na Orave,“ povedal.
(foto: Miroslav Hajdučík)
Slanický poklad
Napriek veľkej snahe sa podarilo zachrániť iba tretinu nájdeného obsahu.
Aj to málo však odhalilo veľa. Materiál o to vzácnejší, že pochádza z dnes neexistujúcej Slanice. Z osady, ktorá musela ustúpiť modernizácii a vodám Oravskej priehrady.
Poklad pochádza z rokov 1912 – 1913, a je ním korešpondencia a viac než 600 kúskov modrotlače. Oboje z niekdajšej farbiarne na potlač plátna – Schiffer, ktorá stála v Slanici na križovatke vedúcej z Ústia do Rabče a z Námestova.
(foto: http://www.slanica.wbl.sk/Fotokronika.html)
Na svoju dobu zamestnávala manufaktúra naozaj nezvyčajné množstvo ľudí. A pritom sa o nej vie tak málo...Pamätníci vraj Miroslavovi Hajdučíkovi spomenuli, že keď už farbiareň nefungovala, chodili do nej a naháňali sa pomedzi stroje....
V súčasnosti nie je jasné o aké stroje šlo. Ale je veľmi pravdepodobné, že v časoch kedy ešte mnohí vyrábali modrotlač ručne formami, u Schiffera využívali tlač perotinou, t.j. strojom na potláčanie látok. (vynález Francúza Perrota z r. 1834 - https://en.wikipedia.org/wiki/Perrotine).
Slanický poklad totiž vydal ešte jedno unikátne svedectvo. Ponuku strojov na bielenie, farbenie, tlač a dokončovacie práce plátna z fabriky C.H .Weisbach Chemnitz.
Zakonzervovaná minulosť môže ešte všeličo prezradiť. "Má obrovský bádateľský potenciál. Keby sa do toho pustili ľudia, ktorí by chceli preskúmať ako vtedy fungovala manufaktúrna výroba modrotlače, tak je tu vlastne všetko v priebehu roka. Faktúry, objednávky indiga, papu, mydla.....
Podľa toho, čo som porátal, prichádzali dopisy z približne 200 miest a obcí v rámci Rakúsko-Uhorska. Od Budapešti, cez Rumunsko, ba našiel som tam aj nejakú korešpondenciu z Indie," prezradil M. Hajdučík.
Medzi listinami sa našli aj takéto prekrásne korešpondenčné lístky a listy:
Dlžník Janko
Ako sa dalo očakávať počas Rakúsko-Uhorskej monarchie, komunikačným jazykom bola nemčina a maďarčina. A medzi nimi aj na niečo úúúúžasné - veď posúďte sami - a skúste to prelúštiť :))) :
Nápoveda: "Ctený pán Schiffer po tieto dni som dostal od ich fiškála list z Námestova, že ma chcú žalovať. Ja im vyplatím na prvší týždeň okolo 20teho marca. Nak sa za to neboja. S úctou Ján Szvetlik"
Modrotlač
K niektorým objednávkam boli priložené aj malé kúsky modrotlače. V truhlici sa ich našlo viac než 600. Najpravdepodobnejšie slúžili ako ukážky a vzorky výroby.
Mnohé boli pekne zaradené do sérií a jednotlivé vzory mali priradené čísla.
Hneď na prvý pohľad ma prekvapila presnosť. Výrazné nerozmazané vzory s ostrým ohraničením. V porovnaní s novodobou modrotlačou, ktorá pripúšťa aj nedokonalosti, tá storočná vyhráva na plnej čiare.
Srandisti :)))
Naviac, doboví modrotlačiari mali zmysel pre humor. Aspoň podľa M. Hajdučíka, ktorý s týmto presvedčením predložil vzorku s č. 2072 (viď nižšie) :))
:)))))
Klasické kvetinové tvary dopĺňajú až zarážajúco moderné...
Pri prezerení drobných kúskov indigovej látky sa mi v hlave črtali nejedny šaty....Bohužiaľ, nášho záchrancu zatiaľ žiadny dizajnér ani modrotlačiar kvôli spolupráci neoslovil. Matej Rabada, o ktorom jedinom vie, chce ísť vlastnou cestou. V prvej chvíli som si povedala: "ach, aká škoda!". Prečo stále musíme vymýšľať novinky, pritom niečo tak krásne je už dávno navrhnuté...? A ihneď som aj musela uznať, že nebyť inovácie a fantázie, ktorú do tradícii vkladá práve mladý Rabada, boli by sme ochudobnení o jeho nádherný bodliakový, či listový vzor....
V kútiku duše aj tak zostávam dúfať, že možno raz uvidím niektorý zo storočných vzorov na väčšom kuse látky :))
Pravá modrotlač nemusí byť vždy len indigovo-biela! Ďalšie prekvapenie slanického pokladu: červená, oranžová, modrá, zelená, žltá...
Chceli by ste vidieť okrem oranžovej aj ostatné farby? Prezrieť si viaceré listiny? Dočítať sa viac o tom ako Miroslav Hajdučík postupoval pri záchrane ? V tom prípade si určite nenechajte ujsť jeho stránku: http://platenictvo.webnode.sk/restauracne-prace/modrotlac/
Do reštaurovania vložil nadšenie, financie, obetoval moooore času a podstúpil i riziko ohrozenia zdravia. Jedno však dodať nemohol - odbornosť.
No ako vieme, rozprávky mávajú šťastné konce.
Miroslav otvoril dvere príležitosti a príbeh rozšíril o dobrodincov. Natrafil na rovnako zanietených ľudí z Oravského múzea. Časť pokladu im predal, aby mohli dotiahnuť, čo on započal.
Do deja tak vstúpili etnografka, historik a reštaurátor. Momentálne nad muzeálnymi prírastkami pilne pracujú. A ako mi dnes prezradila E. Kulášová z odd.odborných činností, chystajú v tejto oblasti nejedno prekvapenie pre verejnosť. Ich spoločné úsilie by malo priniesť ovocie približne o dva roky. A ja vám sľubujem, že budeme pri tom!
Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec....
Záchranca Miroslav nezískal polku kráľovstva. A ani princeznú (načo aj?kráľovná jeho srdca by zrejme nesršala nadšením...)
Nech je teda spoň jeho udatný čin a meno naveky vytesané do stavebného kameňa virtuálneho kybernetického sveta.