Možno ani nebudem písať celkom od začiatku, bol by to dlhý príbeh... Je to už tri roky, čo som stále zamilovaná do jedného muža a je to už rok, čo ma tento muž na kolene kľačiac požiadal o ruku a ja som bez zaváhania povedala áno, hoci som mala slzy na krajíčku a hláska som len ťažko vydala, zopakovala som to aspoň triktát... áno, áno........áno...
Takže áno... svadba je veľká udalosť a Slovensko je veľmi konzervatívna krajina... Strávila som hodiny na internete a videla desiatky šiat... a priznám sa dobrovoľne, vošla som do svadobného salóna a skúsila si "pravé svadobné šaty". Utvrdila som sa v tom, že sa nechcem cítiť ako šľahačková torta a aj v tom, že sa nechcem spotiť za pár minút vo vrstvách nevzdušných materiálov. Hoci som fanúšikom akýchkoľvek krásnych šiat a naozaj úprimne obdivujem "veľké svadobné", cítila som, že ja potrebujem niečo iné... jednoduché, pohodlné a štýlové.
Dobrých päť rokov práce s ľanom na mne asi zanechalo stopy a moje rozhodnutie síce prekvapilo moje okolie, ale v podstate to každý pochopil... hoci... bola som (zas) za tú, ktorá musí byť niečo extra... no čo už so mnou... :-)
Šaty som si navrhla sama, naša skvelá kolegynka mi ich ušila a moja úžasná mamina mi ich vyšívala... No a - tu sú... ľanové... svadobné... vyšívané... moje. Presne také, aké som si ich vysnívala :-)
Týmto sa chcem poďakovať všetkým úžasným ľuďom, ktorí mi pomohli so svadbou, šatami a podporovali ma v tom, že chcem byť "iná".
Ďakujem
