Existuje starý príbeh. V Indii žili dvaja žobráci. Blízko seba. Boli vlastne konkurenti a predbiehali sa v naháňaní svojich „klientov“. Jeden bol slepý, druhý bol chromý. Keďže ich život závisel od množstva, ktoré dokázali denne vyžobrať, súperili. Museli. Teda si to aspoň mysleli. Stali sa z nich nepriatelia a snažili sa jeden druhému vyhýbať, ako sa len dalo. Jedného večera vypukol požiar. Ľudia sa rozutekali kade mohli a po chvíli nebolo v meste už ani živej duše. Iba títo dvaja. Obaja sa chceli zachrániť, ale nemohli. Slepý nevidel, kam má utekať, aby sa vyhol plameňom, a ten chromý utiecť nemohol. Mohol sa len plaziť, pomaly sa ťahať po zemi. Požiar by bol však určite rýchlejší. „Vezmi ma na plecia“ – povedal chromý slepému. „Budem ťa navigovať. Ja budem tvojimi očami, ty mojimi nohami“ Len tak sa mohli zachrániť.
Či sa im to podarilo, alebo nie, to už príbeh z Indie nehovorí. Hovorí však o šanci. O spolupráci. O pravde a nevyhnutnosti. O možnosti zachrániť si život.
Ako často sa musíme rozhodovať, či použiť hlavu (rozum) alebo srdce? Môžeme si predstaviť rozum, ktorý koná, ktorý kráča, uskutočňuje kroky. Rozum, to sú nohy. Je rýchly a akčný. Môže kráčať, dokonca aj behať. Skákať. Čo ak je však rozum slepý?
A potom je tu srdce. Bije, pulzuje a čaká. Nemusí poznať, ono skrátka vie. Vidí. Srdce nie je slepé. Môže určiť smer. No nemôže konať. Je chromé.
Prečo toto všetko píšem?
Pretože sa ma to týka. Bytostne. Pracovne. Pretože som spozorovala, že niekde je chyba. Že jednu časť som vynechala. Že práca, ktorú som milovala a ktorú som robila s radosťou a bez námahy, ma zrazu neteší. Ani trochu.
Najlepšou indíciou poruchy, v sústave „rozum – srdce“, je pocit šťastia. Ak sa cítite v akejkoľvek oblasti menej šťastný, znamená to, že došlo k narušeniu rovnováhy. Že ste začali uprednostňovať buď srdce a vynechávate rozum, alebo naopak. Ku „katastrofe“ dôjde vtedy, keď zistíte, že používate už len jednu zložku. Je jedno akú. V oboch prípadoch je čas na zmenu. Nie ste totiž len rozum, a nie ste ani „len“ srdce. Ste človek. Máte jedno i druhé. Musíte sa naučiť spolupracovať. Inak hrozí, že Vás pohltia plamene a pred požiarom nikam neutečiete.
Prakticky to vyzerá asi takto:
Srdce: „Cítim potrebu tvoriť. Cítim potrebu sa vyjadriť. Už len táto predstava ma robí šťastnejším. Je to ako zápal, silný podnet, určenie smeru. Vidím v tom zmysel, naplnenie. Cítim celú škálu pocitov, mám túžbu ich vyjadriť. Každým úderom pulzujem silnejšie a vášnivejšie. Snívam.“
Rozum: „Idem do obchodu, kúpim si materiál. Konám. Robím akési pohyby rukami, kombinujem farby, študujem techniku, učím sa, skúšam. Nachádzam zákazníkov, uplatňujem základy marketingu, ponúkam a predávam produkt. Prijímam objednávky, vyhotovujem ich. Odchádzam na poštu, posielam balíky, platím dane. Rozdeľujem čas, kalkulujem, zadávam prácu aj iným, aby som mohol byť produktívnejší a efektívnejší. Rozbieham sa, bežím, cválam.“
Príbeh o tom, ako som došla až do tohto bodu tentokrát vynechám a chcem sa s Vami podeliť rovno o pointu. O moju predstavu, o zmenu, o znovunájdení stratenej rovnováhy. O odvahe, ktorú som musela v sebe nájsť a o dôvere, ktorú som v sebe(a) našla. Lebo odvaha, to je rozum a dôvera, to je srdce. :)
Možno ste si poniektorí všimli, že naša ponuka sa radikálne zmenšila. Ostali v nej (až na pár výnimiek) už len tričká s potlačou a náušnice, ktoré má na starosti moja kolegynka. Takmer všetky ručne maľované veci sú preč. Dôvod je jednoduchý. Na to, aby som vedela znovu nájsť tú rovnováhu, musela som prísť na to, čo už robiť nechcem. Nechcem maľovať dookola tie isté staré motívy, ktoré máme v ponuke. Nechcem už dookola vyrábať množstvo vecičiek spamäti. Bez fantázie. Podľa mnou kedysi vytvorenej a vymyslenej predlohy. Nenapĺňa ma, ba dokonca ma unavuje a frustruje imitovať samu seba. Lebo tam chýba srdce. Nie je tam radosť. Je to už len práca. Tak čo teda robiť chcem?
Znovu tvoriť, presne ako na začiatku. Vymýšľať nové veci, používať fantáziu, maľovať nové motívy a vymýšľať k nim príbehy. Precítiť každú jednu vec, ktorá mi vyjde spod rúk a ktorá odovzdá pocit jej budúcemu majiteľovi. Chcem mať znovu voľnosť v tvorbe a cítiť jej vietor v plachtách. A plaviť sa do neznáma. Všetkými smermi a nevychodenými cestami. Možno neistými, možno nebezpečnými, ale novými a vzrušujúcimi.
Pozývam Vás celým srdcom na túto moju výpravu a od teraz (hneď ako dokončím posledné staré objednávky :) nájdete v našej ponuke nové veci. Vždy len jeden kus. Originál. Nová vecička (šaty, tričko, ručne maľovaná bižu, originál obrazy), vložená do galérie, bude ihneď k odberu iba v jednom, jedinom vyhotovení. Viem, že veľkosti pri oblečení sú rôzne, tak sa budem snažiť to striedať.
Netuším, ako toto celé dopadne, pretože som práve zastavila fakt ťažkú a dobre rozbehnutú loď, no čosi kdesi mi vraví, že toto riziko bude stáť za to. Dúfam, že tú radosť, ktorú momentálne cítim, Vám dokážem skrz moju tvorbu sprostredkovať a verím tomu, že si aj Vy tútu plavbu poriadne užijete.
V prípade akýchkoľvek otázok, pripomienok, proste čohokoľvek, Vám veľmi rada odpoviem.
V mene celého LucLac tímu želáme krásne dni a dobrý vietor do vašich plachiet :)
PS: Aby tých zmien nebolo málo, tak oznamujem, že sme zrušili aj kamenný obchodík, presťahovali sa do útulnejších, teplejších a farebnejších priestorov, a keďže sa nám ešte nejaké vecičky zvýšili, ponúkame ich za veľmi priateľské ceny až do vypredania zásob. Nájdete ich tu: http://www.sashe.sk/LucLac/moje/vecicky-ihned-k-oberu-skladom
Ostatné vecičky, ktoré sme kedy urobili, nájdete medzi predanými vecami, ale určite vymyslíme aj niečo, kde si celú našu tvorbu budete môcť spätne poprezerať.
V prípade špeciálnych nápadov a nových realizácií na želanie, veľmi radi aj naďalej budeme spolupracovať. Takže smelo píšte, vymýšľajte, kombinujte. To je to, čo nás tu baví :)
Pekný dník všetkým! :)
Lucia