Tichá upršaná noc. Stôl pri okne, zdanlivé nehybné prázdno vo zvädnutej váze. Priesvitné lesklé sklo čaká. Plnosti prídu. Už. Už. Sú tu, na krídlach vážok svietia príbehy.
Dažďovú tmu, kvapku po kvapke už vpíja váza. Pomaly sa hýbu červené kvety, rýchlo tancujú ich tenké stonky a v nich sa trochu stratene zamotáva nahé telo červenovlásky. Klesá ku dnu. Za svojím snom.
Prestáva pršať. Žena sa spomalene zobúdza a nanovo dýcha. Zrýchľuje tempo vlastných nôh a prudko vstáva. Chcela by. Pod vodou akosi ináč znie každé áno a každé nie. Zostáva visieť kdesi medzi a skrz tenké priesvitné sklo si hľadí do snov. Sú všade. Za oknom i priamo v izbe. Klipnutie, závan. Ďalšie dlhé nič. Rozospaté oko motýľa sa stráca za viečkom tmy. Kvety - nežné lúčne tanečnice už vyskakujú z vody a nad posteľou, nad hlavou mi víria ich voňavé hlávky. Otvorím oči a zacítim rybu. Kvety sa stratia, rybku mám v dlani a dýcham do vody. Rýchlo v perinách stláčam teplo. Zadržiavam vzduch. Opatrujem sny.
Milí moji, neviem robiť návody, bez rozmotanej postupnosti len zľahka navodiť tú svoju tvorivú chvíľu, kde na začiatku bolo čosi také:
Kde prišli na rad teplé tóny a rozsypali sa mi farby. Kde prišiel čas rozlievať sa...
A kde sa sčista jasna zjavil nečakaný koniec.
