Verím tomu, že väčšina z vás videla aspoň prvú sériu Slovensko hľadá Superstar. Množstvu z vás neunikla ani tanečná súťaž Let's Dance. Adela Show takisto nebude úplnou neznámou. No a Jana Eyrová? Tú videl alebo čítal snáď každý. Čo je však spoločným menovateľom týchto naozaj rôznorodých formátov? Scénograf Juraj Kuchárek. Počas piatich rokov, ktoré sa venuje divadelnej a televíznej scénografii, má toho na konte naozaj dosť, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Juraj nás pozval do svojho improvizovaného ateliéru pod Bratislavským hradom, v ktorom sídlia architekti Home is Land, a porozprával námpre HEMMET.sk o svojich začiatkoch, ale aj o tom, ako vznikala scéna k jeho v súčasnosti asi najvýznamnejšiemu divadelnému projektu – Jane Eyrovej v Slovenskom národnom divadle. Ako prvé si však dáme malé jazykové okienko, lebo nie je antropológ ako archeológ, ani scénograf ako stenograf.
text Zuzana Fajta / foto Lucia Jesenská / korektúra Soňa Hrúziková
Juraj, hneď na začiatok, čo je scénografia?
Scénografia hlavne nie je stenografia, teda žiaden tesnopis. Takisto si nepíšem scénky. Nie som ani kulisák. Nevyťahujem zo skladu zaprášené kulisy a nearanžujem ich na pódiu. Ty sa možno smeješ, ale je to tak. Ľudia si myslia aj takéto veci.
Ako teda prišlo rozhodnutie stať sa scénografom?
Chodil som na strednú školu, ktorá bola scénického zamerania, kde som študoval odbor reprodukčná maľba a scénická tvorba. Aj keď to vlastne so scénografiou nemalo veľa spoločného, nejaké remeselné danosti a základy sa na mňa nalepili.
Po strednej škole som chcel ísť študovať animovaný film, tam ma ale nezobrali, a scénografiu som mal ako druhú voľbu. Keď som však na škole začínal, mal som dosť skreslenú predstavu o tom, čo vlastne scénografia je. Až postupom času, niekedy v druhom ročníku, som sa dostal do obrazu. Ten prvý rok bol taký abstraktný, ale keď sa to začalo miešať s hercami, dramatickými textami, zistil som, o čom to celé je. Po skončení školy ale prišlo vytriezvenie, keďže nikto nečakal na to, že budem robiť scénografa. Tak mi napadlo, že by bolo asi vhodné zamestnať sa a trochu sa začleniť do spoločnosti.
Začal som pracovať v kúpeľňovom štúdiu, kde som okrem navrhovania kúpeľní aj predával, čo bola zaujímavá skúsenosť. Dodnes viem čo-to o obkladačkách. Postupom času som ale predával čoraz menej a menej obkladačiek a viac som sa venoval iným veciam, napríklad ilustrovaniu učebníc pre školy a začal som pomaly robiť aj scénografické veci. Jedného dňa mi zazvonil telefón. Ozval sa v ňom hlas, ktorý znel, ako by ma chcel zabiť, a pýtal sa ma, či by som nechcel robiť nejaké veci do telky, že by to mohla byť moja životná šanca. Príliš som tomu neveril, hovoril som si, že životná šanca vyzerá určite inak. Nakoniec sa z toho vykľul konkurz na scénografa pre Česko a Slovensko hľadá Superstar. Ten som spolu s kolegom vyhral a odvtedy robím televízneho architekta a čas od času rekreačne aj divadelného scénografa.
Čo ti dáva televízna a čo, naopak, divadelná scénografia?
Televízna scénografia je fajn v tom, že si overím, ako funguje veľa vecí, ako sa dajú použiť, a neskôr tieto poznatky môžem zužitkovať aj inde. Rozpočtovo je to samozrejme úplne iná úroveň ako divadlo a mám vďaka tomu veľa možností. Tituly v televízii sú väčšinou kupované zo zahraničia a zbúchavané naozaj narýchlo. Človek má na návrh vizuálu, narysovanie a realizáciu mnohokrát len niekoľko týždňov. Do toho mu ešte zasahuje nielen produkcia, ale napríklad aj kamery, na ktoré treba scénu postaviť. Keby si napríklad prišla do štúdia, kde sú zhasnuté svetlá, nevyzerá to nejako vábne. Keď sa ale zažnú svetlá a pozrieš sa do kamery, je to príjemné na pohľad a má to úplne iné grády. Ide sa tam ale hlavne na efekt.
Divadelné projekty sa plánujú dlhodobo, je tam oveľa väčší čas na prípravu než v televízii a práca na nich je komplexnejšia. Na druhej strane táto práca nie je príliš rentabilná a často ju dotujem práve z toho, čo som zarobil na televíznych produkciách.
Ak ste zvedaví na zvyšok rozhovoru, prečítajte si ho u nás na HEMMET.sk.
