Na chvíľu sa odmlčím a sadnem si k stolu. Vytiahnem mašinu, rozložím ju. Zoberiem posledné tvrdé výkresy, čo mám a začnem kresliť. Odstrihnem sa od sociálnych sietí úplne. Zrazu, veru netrvá to dlho, sa mi pred očami vynára presný obraz ďalšej ovky. Celkom jednoduchej na pohľad. Dlho v hlave nosenej. Milimeter po milimetri skladanej.
Prehrabem všetky šuflíky, pozerám materiály, ktoré mám a hútam. Ako ju ušijem? Už dlho som jej podobu videla v opare predstáv a teraz, keď je tu na papieri, už neváham. Neodkladám. Musím. Chcem ju dokončiť. Pridať ju k mojim Ovka dietkam. Milú zvieraciu bábu do ruky. (Dlho som o tom snívala, bábiky spustili moju handmade dráhu. Dávno pred 6-timi rokmi. A teraz je tu. Moja ovka má svoju vlastnú.)
Akoby osud chcel, zrazu tie 6-ročné látky kladú otázky a hneď mi ponúkajú aj odpoveď. Do ruky mi skáče huňatý baránok, pásiky a japonská dizajnovka. Je to chémia. Príťažlivá sila kreativity. Tvorivá láska.
Pätka na stroji síce začne hromžiť, no to sa dalo čakať. Sťažuje sa na materiál, ale čo ja za to môžem? Hovorím jej, zvládneme to, už bolo aj horšie. A tak šijem ruky, nohy, uši. Celú ju mám. Postupne zošívam. Domaľujem tvár.
Položím ju vedľa seba, pozerám. Fotím. Mužovi posielam. Radosť mám. Ruky ma trochu bolia, no hlava je čistá. Srdce veselé.
Bože, veď to je oddych. Oddych duše. Človeka. Sedím doma pri okne a ten najkrajší svet som našla. V sebe a chcem sa s ním s vami podeliť. Toto sú moje, naše, ba možno raz aj vaše báby ovky huňaté, nohaté aj ušaté. Veselé a chlpaté. Slovenské a domáce.
Za krásne fotografie ďakujem môjmu najväčšiemu fanúšikovi na svete ❤
