Poznáte ten pocit, keď veľmi chcete niečo vyskúšať a niečomu sa začať venovať, ale len čo do toho zabrdnete, vyroja sa na vás desiatky ešte lákavejších vecí a tá, s ktorou ste predvčerom začali, začne zapadať prachom? Ak je vaša odpoveď áno, vitajte v mojej hlave.
Som už dosť stará na to, aby som v rámci práce na svojej sebadisciplíne aspoň dokončila tú jednu vec, kým sa vrhnem na ďalšiu, ale to neznamená, že sa mi to stále nedeje.
Ak ste umelec, môže byť pre vás táto povahová črta klincom do tvorivej rakvy (som si myslela).
Iba že by nie.
Všetci máme svojich obľúbencov, ktorých tvorbu sledujeme na sociálnych sieťach. Všetci čítame "how to" články a "success stories" ľudí, ktorým sa podarilo presadiť sa na presýtenom trhu s vizuálnym umením.
V jednom takom článku kurátor nejakej galérie opisoval obrovskú dôležitosť konzistencie umelcovho portfólia. Vaša tvorba, alebo aspoň tá, ktorú prezentujete svetu, by mala niesť spoločné črty, mala by kričať vaše meno, mala by byť okamžite rozpoznateľná medzi desiatkami ďalších diel. Ak sa preslávite realistickými olejovými krajinkami a zrazu začnete vymýšľať s akvarelovým poloabstraktným portrétom, vaši fanúšikovia sa budú cítiť sklamaní. Ako keby Radiohead začali zrazu robiť heavymetal.
Aha... takže nespĺňam úplne najzásadnejšie pravidlo, prebehlo mi hlavou.
Tak som sa začala silno zamýšľať, ktoré z tých všetkých médií, štýlov a tém, ktoré ma zaujímajú, má byť to moje. Má to byť môj milovaný akvarel, taký úžasný vo svojej nepredvídanosti, alebo farebné akrylové krajinky, väčšinou inšpirované mojou rodnou Hornou Nitrou alebo severskými pobrežiami. Ale čo potom kresba ceruzkou, ktorá tak dobre padne po tých krajinkách, kde je minimum detailov. A aká téma? Krajina, detská ilustrácia, zvieratá, rastliny? Realistické, abstraktné? Menej farieb alebo farebný kolotoč?
Po polhodine premýšľania mi bolo jasné, že tudy cesta nevede.
Začala som sa dokonca cítiť pod tlakom. POD TLAKOM. Z mojej záľuby, ktorá ma má tlaku zbavovať.
Je mi úplne jasné, že všetci moji instagramoví obľúbenci to majú zmáknuté, pretože viem, od koho je ten-ktorý obrázok bez toho, aby som si musela prečítať meno, ale ja budem asi zase raz mimo.
A viete čo? Vôbec mi to neprekáža. Chcem z tvorby mať relax a potešenie a nie stres a paniku (z rovnakého dôvodu už nemaľujem na objednávku, jednoducho je to stres navyše, o ktorý nestojím). A keď chcem, založím akvarelky do zásuvky a budem sa venovať akrylu, a potom zase odložím akryl a budem si kresliť tušom... Od zvieracích portrétov, cez farebné krajinky, po minimalistické akvarelové poľné trávy.
Lebo takto ma to baví.
