Bez nápadu by to najskôr nemalo zmysel... a teraz nechcem filozofovať. A chápem, že za všetkým hľadať nejaký zmysel je niekedy únavné. Aj samotná interpretácia diel dáva zabrať. Tento typ sústredenia sa nezvykne rozvíjať bežne. Ak má niekto k umeniu bližšie, rozhodne to nie je trápenie stáť pred dielom a uvažovať o ňom. A ak by aj bolo, tak Vám skúsim priblížiť „výklad“ mojich prác.
(Obraz: Minulá jeseň III. (plátno, 50×50, akryl a tempera)
V začiatkoch, keď som rozmýšľala, čomu sa chcem venovať, výber padol na abstraktnú tvorbu. Niekto by povedal, že je to príliš jednoduché či bez nápadu a talentu. Veď spraviť pár ťahov štetcom, špachtľou alebo hoci aj rukou, je to najmenej. Možno to aj u niektorých tak je, ale ja mám pri takejto myšlienke stále pochybnosti. A teraz nechcem slepo obhajovať abstrakt. No to, čo sa dá nájsť u klasických maliarov, ktorí sa venujú realistickej tvorbe, vieme nájsť aj v dobre zvládnutej hoci aj reklame či na billboarde. Viem, trochu trúfalé... ale nebolo tomu tak pre pár desiatkami rokov, keď so svojimi prácami prišiel Salvador Dalí, Pablo Picasso, či trochu nám bližšie, Andy Warhol?
Niekde v kútiku svojho umeleckého „ja“ tajne závidím umelcom, ktorí vedia realisticky a do detailov zachytiť daný moment, a to už sa môžeme baviť o portrétistoch alebo aj krajinkároch. Osobne som skúsila jedno aj druhé.
Ešte počas štúdia som sa celkom rozkreslila v skicovaní portrétov, čo som neskôr využila pri jednom pokuse o vlastný autoportrét. Predlohou mi bola vlastná selfie, a keďže som v tom čase preferovala pochmúrnejšie veci, chcela som zachytiť skôr smútok a odmietala som akýkoľvek hraný úsmev. Druhý pokus o portrét bol taktiež osobne motivovaný. Nešlo však už o mňa, ale o osobnosť mne veľmi blízku, a to Alžbetu Bátoriovú. História je mojím hobby a túto osobnosť som si obľúbila natoľko, že som sa rozhodla mať jej portrét u seba v izbe. Čo však bolo náročnejšie ako rozhodnutie, že sa do toho pustím, bola samotná realizácia. A bol to práve ten obraz, pri ktorom som pochopila, prečo sa niektorí umelci k svojim dielam vracajú a dodatočne ich premaľovávajú či na nich stále niečo vylepšujú. Nejde ani tak o to, že by som so samotným obrazom nebola spokojná, ale nebola som s niektorými detailmi či odtieňmi farieb, ktoré sa po čase menili... a celkovo som sa k nemu vracala častejšie a častejšie. Nateraz je však už úspešne dokončený, i keď...
Jednu časť svojho realistického umeleckého „ja“ som zvládla, a tak som plynule prešla k zachyteniu prírody. Nebudem klamať, no padla kosa na kameň a pri týchto motívoch som bola bezradná a absolútne, áno, neschopná. Pevne verím, že cvikom a praxou by sa človek zlepšil v hocčom, no ja som si uznala, že prírodu, hory, zvieratá a malebnú panorámu v svojej tvorbe nedám tak ako iní. No nechcela som i napriek tomu tak zbabelo ujsť a chcela som mať tieto motívy vo svojej tvorbe.
Nakoniec som sa rozhodla, že veď prírodu sa dá zachytiť aj inak... a ak sa to nedá realisticky, bude to abstraktne. A to som si už vo veľkom obľúbila. Príroda mi je nakoniec predlohou a motívom, ktorý prenášam na plátno dosť často. Vychádzam predovšetkým z vlastných fotografií a následne sa už rozhodnem, či prenesiem na plátno celú alebo len určitý výrez. Presne pre tento detail som sa rozhodla svoju tvorbu, svoj abstrakt nazvať ako ten, ktorému je možné porozumieť. Motivicky som sa teda našla, a to dokonca v niečom, čo mi samo o sebe nešlo, ale ak som to skúsila „po svojom“, tak mi to dáva zmysel a jasnú podobu.
(Obraz: Minulá jeseň I. (plátno, 50×50, akryl a tempera)
Stále však, a podobne aj v týchto dňoch, uvažujem, akým smerom povediem ďalšie maľby. Sú dni, kedy by som sa venovala remake-om portrétov, no niekedy sa prebudím a šla by som do niečoho až šialene abstraktného bez bližšej predlohy. Síce tieto nerozhodné dni trvajú niekedy mesiace, ale za ten neskorší proces a výsledok to stojí_
dh.