Všetci asi chceme, aby si deti vážili veci, ktoré majú a aj to, čo pre ne robíme. Pôjde to však ťažko, ak im nedáme možnosť zistiť, čo to "robiť" vlastne je. Darmo budeme hrešiť syna za špinavé nohavice a vysvetľovať mu, aké boli drahé, keď žije v mama hoteli. Ja som toho svojho prinútila oprať ich ručne a hneď zmenil prístup :)
Je to prosté. Povinnosti a poriadok učia deti množstvu potrebných zručností.
- Podporujú pocit zodpovednosti
- Poriadok vedie deti k disciplíne a trpezlivosti
- Učia prekonávať prekážky, samého seba, podporujú výdrž
- Vďaka nim budujete návyk na poriadok a čistotu
- Učíte deti, že veci sa nedejú “samé od seba”
PhDr. Martinka Bačová, klinická psychologička, s ktorou sme pracovali aj na našich hračkovakoch, to vysvetľuje takto: „Tým, že sa dieťa učí vytvárať a udržiavať poriadok, získava nové zručnosti a kompetencie. Je to jeho prvé stretnutie sa s prácou a povinnosťami, ktoré z nej vyplývajú. Učí sa preberať zodpovednosť za to, čo vykonáva. Vytvára si úctu k veciam, ktoré prestávajú byť len obyčajným spotrebným prostriedkom. Tým, že sa dieťa o (svoje) veci stará, uvedomuje si ich hodnotu, ale aj hodnotu námahy. Viac si váži samého seba, ale aj ostatných.“ Veľká pravda.
Tým, že sa dieťa učí vytvárať a udržiavať poriadok, získava nové zručnosti aj kompetencie. Už dvojročné dieťa by malo byť zodpovedné za svoje hračky, je schopné odkladať ich na svoje miesto. Rovnako môže odkladať svoje oblečenie – napríklad čiapku, šál a rukavice na určené miesto, či špinavú bielizeň do ľahko prístupného koša na prádlo. Podmienkou je vytvorenie vhodných podmienok ako napríklad ľahká dostupnosť odkladacích miest, jednoduchá manipulácia.
Na všetky tieto aktivity sme u nás používali práve hračkovak. Naviac je veselý a farebný, dcéra s radosťou monstríka “kŕmila” hračkami či oblečením. Neučili sme ju upratovať. Brala to ako samozrejmosť. Toto sú moje veci a tie patria sem. Keď sme sa vybrali na dovolenku či návštevu, hračkovak išiel s nami. Nielenže mala vždy so sebou svoje obľúbené hračky (a my priestor a čas na seba), v učení návykov nemala prestávku a jej asociácia - hračky patria do vaku - sa tak stále a prirodzene upevňovala. A ťažíme z toho doteraz.
Kľúčovú úlohu hrá pritom spôsob, akým dieťa do domácich prác zapájame. Zapojenie škôlkara do prípravy stola pred spoločnou večerou či obedom môže byť prejavom dôvery, ak mu túto skutočnosť patrične prednesieme. Hrdosť, s ktorou dcéra nosila (a stále nosí) príbor na stôl a rozkladá taniere, nemala konca. Áno, aj ja som mala strach, že nejaký riad rozbije, ale treba ho prekonať. Aj to je skúsenosť, ktorú musí dostať - nie všetko je plastové a treba dávať pozor. Som tam, takže si na črepinách neublíži. Naviac, treba sa naučiť aj to, ako ich upratovať, no nie? (Samozrejme, netreba do detských rúk vkladať porcelán po babičke.)
No a v prvom rade treba začať skoro. Čím skôr, tým lepšie.
Nemôžeme očakávať pomoc s kosením od pubertiaka, keď celé jeho detstvo otcovi nepomáhal. Čím skôr deti na pomoc v domácnosti navykneme, tým menší odpor k týmto činnostiam nadobudnú. Povedzme si úprimne, väčšinu z nich nečaká doživotný luxus s vlastnou upratovačkou, a tak si raz predsa len budú musieť zvyknúť aj na umývanie riadu či vynášanie smetí. Nehovoriac o tom, že my, mamy, sme predsa kráľovné, a tie nemôžu (a nemajú) drieť ako slúžky.
Upratovanie hračiek môže byť pre ročné dieťa hrou, pre dvojročné návyk a ako štvorročné nespochybniteľnou súčasťou života, rovnako ako napríklad umývanie zubov či splachovanie. To isté sa týka aj ďalších činností – odkladanie špinavej bielizne do koša na prádlo, pyžamka pod vankúš, špinavého riadu zo stola do kuchyne, topánok na poličku po príchode zvonku.
Je to prosté. Ak vedia ovládať smartphone, poradia si aj s vysávačom.
Pozdravujem,
Marína :)
