Ahoj. Volám sa Veruška. Nie oficiálne, je to len môj nick, ale skrýva sa mi za ním príjemne. Včera večer som dostala mail. Ktosi mi písal a pýtal sa na moje blogy, na moje fotky, na moje videá. Občas, priznám sa, len tak hlúpo žmurkám - to ako nechápem, prečo ich chce niekto vidieť? Kto som, aby ma niekto nasledoval?
Môj muž mi vraví, že som nepraktická. Že nemám obchodného ducha a veci mi nejdú, ako by mali. Viem, má pravdu. Som nepraktická, hoci viem vymeniť žiarovku a včera som na stenu bravúrne pribila klince na štyri obrázky. Dnes som takmer z ničoho uvarila hrniec celkom dobrej šošovicovej polievky. Stať sa vonku katastrofa, hádam by som bola schopná postaviť nejakú kolibu a hádam aj čosi uloviť. Možno by som po rokoch obkopávala vlastné polia.... Ale vo svete financií, platenia účtov... reklamy a produktivity som k ničomu.
Viem však nakupovať! Mám rada nezvyčajné veci. Radšej nezvyčajné ako pekné. Mám rada i divných ľudí a prapodivné príbehy. Rada sa páčim, ale moc sa nestarám o to, čo dám na seba, či že som si už posledné dva týždne zabudla učesať vlasy. Nosím teenegerský make-up (lebo je lacný) a na noc si na seba mažem vrstvy krémov. Veľmi by som chcela utekať, hoc neviem kam... ale na tom už ani až tak moc nezáleží, lebo moje kosti si povedali, že im stačilo a začínajú ma kde-tu tlačiť.
A tak čoraz viac sedím a kreslím a žijem si svoj sen. No, aspoň tak to volá môj muž.
A ostatní chcú toto vidieť?
A sa pýtam nesmelo: ,,Že či nemajú vlastné sny?"
Alebo nie sú tak blažení ako ja? Môj muž, nech mi to odpustí, že ho toľko spomínam... si myslí, že ja blažená som. Možno týmto to je... mojou blaženosťou... lebo veď, toľko viem i ja sama, že nie každému je toto dovolené.
A tak klopím zrak a dívam sa dole... na vlastné ruky. Poznám ich dokonale. Ľudia mi vravia, že vedia kresliť. Vešajú si moje obrázky na stenu. I ja si vešiam. Stratené deti, smutné dievčatká... To znie sťaby som bola trocha... hm, narušená... ale nie som. Alebo... čo ja už o tom vlastne viem? Na sebe mám ešte od Vianoc oblečené sivočervené šaty s bielymi mačkami. Ak sa nemýlim, sú to detské šaty. Nuž hm, radšej nesúdim...
U nás v dome je ticho. Len môj počítač tíško hučí. Ozaj len tíško, je pomerne nový. Byť trocha nahluchlá, ani by som ho nepočula. Obklopená kresbičkami, kam oko pozrie, si v tom tichu ešte tichšie hoviem a plánujem, akými farbičkami vyfarbím tatovi nohavice na mojom poslednom nedokončenom obrázku. Musí byť hotový skôr, než sa moja rodina vráti z návštevy. Ja som na návštevu nešla. Lebo som nepraktická. Praktické ženy na návštevy chodia. Nepraktické, ako ja, sedia doma a píšu podivné blogy a kreslia divné obrázky a sú rady, že sú samé... obkolesené peknôstkami a uveličené až do neba, že kdesi tam vonku je niekto... možno nie jeden, možno i dvaja, ktorí chcú o tomto vedieť viac.
Nuž ahoj, volám sa Veruška a myslím si, že praktické ženy sú do života lepšie. A tiež, že byť nepraktickou... je úžasné.
(No, medzi nami... kto tvorí, ten vie... že blaženosť je neistá a možno čoskoro si budem už i ja, úplne nepraktická - v praktickom svete, o nej už len túžobne snívať.)