""Ja to neviem!" či "Nikdy nepochopím, ako to môžeš tak pekne nakresliť." alebo najhoršie zo všetkých "Ale ty si predsa prirodzený talent!" Stretávam sa s tým stále. Tento žurnál nie je pre drsných fajnšmekrov, ktorí maľujú od rána do večera, ale nevylučujem, že sa Vám budú niektoré nápady páčiť tiež. Tento žurnál je pre všetkých tých, ktorí by chceli kresliť/maľovať/čmárať... a to bez ohľadu na to, či im to ide alebo nie, či sa narodili v Nižnej Boci alebo vo Florencii a čo sa veku týka, je vhodný pre začiatočníkov 10 aj 50 ročných. Vyskytne sa v ňom trocha psychológie, mojich postrehov aj múdrych rád odpozorovaných od iných múdrych hláv.
Výtvarná výchova na základnej škole, koniec lásky
Zadaním je pravdepodobne "Moja mamička" alebo "Požiarnici očami detí" alebo ešte komplikovanejšia a nenakresliteľnejšia téma. Okrem toho, že ste sa hanbili ako pes a možno dokonca dostali zlú známku, vačšina navyše zanevrela na kreslenie s dospeláckym zdôvodnením "Ja to neviem a nikdy nebudem vedieť!" To je však obrovská škoda. Väčšina ľudí v mojom okolí zostala (čo sa kreslenia týka) na úrovni cca 6 ročného dieťaťa. Na to, aby sme zistili, kde nastal problém, musíme sa vrátiť trochu ďalej.
Predškolský vek, prvé a posledné kontakty s čmáraním bez pravidiel
Malinké deti majú kopec problémov so zisťovaním, prečo mám mokrú plienku, kto mi dáva jesť a buďme ešte konkrétnejší, pretože nám to príde už ako samozrejmosť - ako používať svaly, ako používať oči, uši... Niet teda prekvapenia, že nemajú na to, aby vymaľovali fresky Sixtínskej kaplnky. Im to ale vôbec nevadí. Časom už predsalen začnú vidieť rovnako dobre (ak nie lepšie) ako my dospelí, začnú byť schopné držať predmety ako pastelka, hrachová kaša a vlasy nepozornej obete, a čo je najobdivuhodnejšie, začnú sa neuveriteľne zaujímať o svet a tešiť z každej novej veci, ktorú sa naučia.
Deti zo začiatku čmárajú, tešia sa z toho, že to funguje a farebné pastelky zanechávajú farebné stopy. Sú tvorivé, hľadajú si vlastné cesty na zobrazenie dôležitých vecí (človek má vlasy, úsmev a 5 prstov na každej ruke, to treba v každej kresbe zdôrazniť) a so svojimi veľdielami sú nadmieru spokojné. Rodičia, ktorí nie sú z ich výsledkov až tak nadšení (či už preto, lebo sa im nepáčia farebné čiary na stene, alebo preto, že pre nich veľhad, ktorý zjedol slona vyzerá ako obyčajný klobúk) im buď nakecajú, že nevedia kresliť alebo "pomôžu" podľa obrazu vlastného.
MÚDRA RADA Č. 1: Nikdy nehovorte, že niečo nikdy nebudete vedieť a prosím, NIKDY nepovedzte svojim deťom, že niečo nikdy nebudú vedieť!!!
Rodičovské rady, symboly a budovanie hraníc kreativity
Oni to myslia dobre a nechceli Vám pokaziť kariéru umelca! Naučili Vás kresliť slniečko (slniečko je cca kružnica s úsmevom, očami, nosom a paličkami namiesto slnečných lúčov). Ale... videli ste niekedy skutočné slniečko? Nemá úsmev!!! Šokovaní? Ja som bola tiež, keď som si to všimla.
Problém je v tom, že nás naučili kresliť všeobecne zaužívaný symbol. Ľahko sa nakreslí, ľahko sa rozozná a tak nám môžu rodičia popri dôležitom sledovaní televízie povedať niečo ako: "Jéééj, to je ale krásne slniečko!" a nestratiť žiadny zbytočný čas. Takéto vety sú veľmi uspokojujúce a na svojich dielach už ďalej nemá zmysel hľadať nedostatky. Tým vzniká hranica, za ktorú sa posunie len málo odvážnych kreatívcov.
Symbolom samotným však krivdiť nechcem, sú užitočné a často pochopiteľné aj pre úplných cudzincov, vytvárajú sa jednoducho a veľmi nám uľahčujú život, nie je to ale realistické zobrazenie skutočnosti a práve po tom veľa ľudí túži.
Rozdiel medzi prirodzeným talentom a bežným smrteľníkom
Tu skončil vývoj väčšiny ľudí, polemika na tému "prečo?" nie je cieľom tohoto žurnálu. Naučili sme sa teda kresliť symboly a veci, ktoré si myslíme, že vidíme. Príkladom je kreslenie domčeka. Naučili sme sa, že domček sa kreslí ako obdĺžniček s trojuholníčkom na vrchu a komínom, z ktorého ide špirálovo sa vinúci dym. Šikovnejšie, alebo možno len menej zaškatuľkované deti si všimnú, že má aj bočné steny a snažia sa ich nakresliť ako ďalšie obdĺžiky. Kvôli zakriveniu nášho oka a spôsobu, akým sa naň premieta obraz, však nevidíme obdĺžniky ako obdĺžniky. Túto veľmi vážnu vec poriadne pochopili až niekedy v období renesancie (aj keď snahy vidno už u niekoľkých gotických prác a netreba zabúdať na antických Grékov, ktorí niektoré chrámy stavali schválne krivé tak, aby posilnili alebo potlačili nedokonalosti ľudského vnímania). Naše skutočné vnímanie sveta môžeme nazvať perspektívnym.
Náš svet a hlavne ľudské výtvory sú hrozne hranaté, pravouhlé... Je ťažké uvedomiť si, že ich vidíme úplne inak. Jediný rozdiel, medzi prirodzeným talentom a obyčajným smrteľníkom je, že si to buď uvedomil sám, alebo mu to nejaká milá duša vysvetlila tak, ako sa patrí.
MÚDRA RADA Č. 2: Nekresli to, čo si myslíš, že vidíš, kresli to, čo vidíš naozaj!
Klame ma zrak! Ako okobátiť samého seba?!
Teória je to pekná, ale ako mám kresliť, čo vidím, keď si tým už vôbec nie som istá? Tu sa konečne dostávam k praktickým radám. Okabátiť iných je hračka. Oklamať samého seba, tomu sa hovorí výzva! Veľmi podrobne a zaujímavo o tom a mnohých ďalších veciach píše jedna pani autorka v knihe s názvom "Drawing on the right side of the brain".
Celá finta je iba v tom, že predmety, ktoré ste zvyknutí zjednodušovať, upravíte tak, aby ich mozog nebol tak ľahko schopný pretvárať na symboly.
OTOČENIE PREDLOHY
Potrebvali ste už niekedy napísať text hore nohami? Je to pár čiar a človek si aj tak nikdy nie je istý, ako to urobiť. Je to preto, lebo sme naučení písmená písať dole nohami a nie inak. To môžeme poľahky využiť pri kreslení. Ak som sa niekedy naučila kresliť tvár guľatú, budem sa snažiť nakresliť tak každú tvár. Keď si ale obrátim fotku naopak, mozog v nej trochu tažšie rozoznáva tvár a všíma si rôzne línie vlasov, ktoré ju ohraničujú a podobne. Začnete svoju pozornosť upriamovať na úplne iné veci.
Najjednoduchsí spôsob okabátenia svojho mozgu je teda otočiť si predlohu hore nohami (o 90° funguje rovnako dobre). Samozrejme to neplatí, ak sa snažíte kresliť skutočnú osobu sediacu pred Vami. Pokiaľ ale skúšate kresliť podľa fotky, bude to brnkačka.
MRIEŽKA, MERANIE CERUZKOU
Postavička v čiernej baretke, plášti, škúliaca na ceruzku v natiahnutej ruke... to je predstava o typickom maliarovi. Pre tých, ktorí by to nevedeli, okrem kreslenia ju používa na meranie. Dvakrát meraj a raz kresli je veľmi dobré heslo pre začiatočníkov, ktorí nemajú vôbec vytrénované oko. V skutočnosti ide iba o to, že si ceruzkou porovnávate jednotlivé vzdalenosti na predlohe (šírka hlavy je cca 1/3 ceruzky, výška cca 2/5...). Čím viac vecí navzájom porovnáte, tým presnejší bude výsledok. Keď vezmete do ruky ceruzky dve, dokážete si odmerať aj uhol niektorých línií oproti horizontále a pod. Nepresnosti však vznikajú veľmi jednoducho. Posuniete sa oproti pôvodnému miestu, meriate s pokrčenou rukou a tak sa Vám raz zdá, že ste namerali 1/2 a raz 3/4 ceruzky,... pri tejto metóde si treba naozaj dávať pozor na zbytočné chyby.
Jednoduchšou voľbou je kreslenie pomocou mriežky. Výhodou je okrem iného veľmi ľahké zväčšovanie alebo zmenšovanie obrázka (stačí si iba na predlohu a na papier narysovať mriežku s rôzne veľkými štvorčekmi). Dá sa však použiť iba na kreslenie podľa 2D podkladov a veľmi málo si takto precvičujete svoje zmysly. Princíp je jednoduchý - na podklad aj papier, na ktorý idete kresliť si narysujete mriežku podľa vlastného uváženia. Odporúčam však, aby bola štvorčeková, nie obdĺžničková a aby v miestach s komplikovanejšími detailami bola hustejšia. Ja si napríklad rozdeľujem portréty štvorčekmi 2x2cm a tie, v ktorých sú oči alebo ústa rozdelím ešte na polovice. Keď máte na oboch rovnakú (prípadne zväčšenú alebo zmenšenú mriežku), môžte začať prekresľovať. Vždy sa pozriete na jeden štvorček predlohy a pokúsite sa ho prekresliť do jemu zodpovedajúceho štvorčeka na papieri. Takto si prácu na veľkom a komplikovanom obrázku rozmeníte na drobné a pôjde Vám to oveľa lepšie.
KRESLENIE POZADIA, POUŽITIE RÁMČEKA
Ďalší spôsob je presvedčiť samého seba, že nekreslím priestorový (3D), ale plošný (2D) objekt. Ľahšie sa to povie, ako urobí. Mozog je zvyknutý na priestorové videnie a dobre vie, že sa ho snažíme obabrať.
Jednoduchým spôsobom je použiť rámček vystrihnutý z tvrdého papiera a "ohraničiť" si predlohu. Hľadíte cez otvor až kým nenájdete požadovaný výsek (napríklad krajiny). Potom stačí zabezpečiť, aby ste sa Vy ani rámček nehýbali a kresliť. Tak si budete istejší v tom, odkiaľ pokiaľ treba objekty vnímať a kde sa vám asi pretnú myslené obrysy jednotlivých vecí s okrajmi papiera. Navyše si krajinu ľahšie predstavíte ako skupinu plôch, oveľa ťažšie sa stratíte alebo to prepísknete s veľkostami jednotlivých častí a jednoduchšie sa Vám podarí vytvoriť si vhodnú kompozíciu (rozmiestnenie na formáte).
Tak ako nám rámček pomôže vytýčiť okraje výslednej kresby, môžme si pomôcť aj použitím samotnej predlohy. Ak nechcem, aby sa môj mozog sústredil na to, že kreslím tvár, donútim ho kresliť všetko možné, len nie tvár! vzniknú mi tak ohraničujúce okraje, do ktorých budem tvár vkresľovať oveľa jednoduchšie. Túto metódu používam veľmi často sama, napriek tomu, že som "prirodzený talent" a kreslím už roky.
TRÉNING, TRPEZLIVOST
Predposledná vec, ktorá Vám s najvyššou pravdepodobnosťou chýba ku kvalitnej kresbe je tréning. Nie je ľudskej činnosti, v ktorej by neboli lepší tí, čo pravidelne trénujú. Nemusí to byť kreslenie niečoho konkrétneho, dokonca to nemusí byť ani kreslenie. Kráčajte po svete s otvorenými očami dieťaťa, vnímajte okolie, zaujímajte sa a všímajte si detaily, proporcie, spôsoby akými sa veci vlnia, lámu, spájajú... bez toho, aby ste poriadne videli svet, nebudete ho vediet ani nakresliť.
Tou poslednou vecou je trpezlivosť. Na všetko kreslenie si treba nájsť čas a pokoj, sústrediť sa a hlavne robiť to s radosťou! Bez radosti by to nemalo žiadny zmysel.
MOTIVAČNÁ MÚDRA RADA NA ZÁVER: Každý vie kresliť!
Po celom svete je kopa zvierat, ktoré sa naučili maľovať, prečo by ste to nemali zvládnuť tiež?
