Oficiálne sa nám to blíži. Všetkým. Mne pôrod a celému svetu jar. Neviem, z čoho sa mám tešiť skôr a viac, takže sa vlastne cítim trochu schyzofrenicky.
Naše Bubulko (taký pracovný názov má zatiaľ naše bábätko) sa rozhodlo, že v bruchu mu je už dlho a je tam nuda, takže by už najradšej išlo von. Ja by som mu ani nebránila - dupačky aj plienočky už máme pripravené, ale doktor povedal, že je ešte trochu skoro. No...aj by som sa hádala, ale neštudovala som medicínu, tak by môj názor bol relevantný asi jako nanuk v zime.
Takže teraz veľmi efektívne ležím na gauči a sledujem, ako môj muž okolo mňa obieha ako družica a varí, upratuje, vysáva. Skrátka sledujem, ako robí také tie bežné chlapské veci. (Chudák! Milí manželia tehotných žien, zo srdca vám vyslovujem úprimnú sústrasť.)
S tým, ako sa blíži príchod nášho Bubula, blíži sa aj jar. Vraj by tu už mala byť, ale
A) je nejaká ostýchavá
B) ani si nepamätám, kedy som bola vonku, takže meniace sa poveternostné podmienky sledujem len na meteostanici v našej obyvke a cez okná, čo minulý týždeň umyl môj úbohý, zrobený muž. (A on, Zlatúch, si myslí, že keď sa Bubu narodí, že si oddýchne. Ha! Chúďatko!)
Keďže som teraz tak nejako imobilná a jar sa ma týka viac-menej virtuálne, rozhodla som sa priniesť si ju do bytu nasilu. Rovnako ako spoločnosť a kamarátky.
A tak som si ich začala kresliť. Dievčatá sú zlaté, len čo je pravda. Veľmi neodvrávajú, na všetko mi pritakajú, aj keď je to sprostosť. Sú to skrátka kamky ako sa patrí.
A jar prinášajú na svojich outfitoch. Niektoré majú kvietočky na svetroch, tričkách či gaťoch, iné sa rozhodli, že svoju lásku k jari prejavia rovno kerkou na koži. Tomu sa vraví odhodlanie!
Zistila som, že ich prítomnosť v našom byte nám prináša radosť a pokoj. A to je v týchto dňoch pre mňa (a pre zachovanie psychického zdravia môjho muža) nesmierne dôležité.
Dievčatá mi však potajme hovorili, že by rady išli kuknúť aj do iných domácností. Napríklad k vám. Alebo k vašim kamoškám. Sú veľmi spoločenské a vôbec nie sú náročné na "chov". Stačí im jeden rámik a klinček do steny.
Dievčatá sú kreslené tušom a akvarelovými pastelkami. Tie sú v ostatnom čase mojimi najobľúbenejšími hračkami a vlastne neviem, čo budem robiť, keď sa mi minú. Minule som zistila, že sa mi dve stratili - asi ešte u rodičov doma, no napriek tomu som hystericky prevrátila náš byt hore nohami.
Ak mi budete chcieť spraviť radosť, kúpte mi pastelky. S tým mi vždy spravíte Vianoce.
Amen.