O čare pomalosti vám píšem v spojení s čiernymi šatami, ktoré som už dávnejšie pridala do ponuky svojho obchodu. Sú totiž vyrobené z látky, ktorá v skrini u babky ležala viac ako 20 rokov. Skriňa bola v obývačke, kde sme občas so sestrami a sesternicami prespávali. Mala skutočne svoje kúzlo, pretože okrem tejto čiernej látky tam boli aj iné textilné poklady. Napríklad bavlnky na vyšívanie, rôzne pomôcky na háčkovanie, vesty od krojov zdobené farebnými flitrami - skutočný skvost. Pravidelne sme sa v tej skrini tajne hrabali, i keď stále sme nachádzali to isté.
Vyrástli sme. Poriadok v skrini sa nejak extra nemenil. Začala som si všímať, že veci v tej skrini majú zvláštnu hodnotu - asi vtedy som nadobudla súznenie s vintage a folkovou módou. Babkine veci som do svojich modelov veľmi nerozoberala, radšej som sa nimi len inšpirovala. Aj keď niektoré zmysluplné zvyšky látok, nepoškodené časti zničeného oblečenia a staré čipky som zakomponovala do svojej tvorby, zachovalé babkine veci sú posvätné a naše. Celkom fajn je to, že naše babky si všetko šili buď samy alebo si to dávali šiť - pokiaľ viem, tak hlavne náročnejšie modely ako kabáty a kožuchy. Našli si na to čas, neboli ovplyvňované každoročne meniacimi trendmi (aj keď nejaké tie svoje dlhodobé trendy určite mali) a k tomu šili ešte pre ďalších členov rodiny. Doba bola pomalšia v porovnaní s tou dnešnou.
Dnešok je rýchlejší. Máme autá, internet, výrobné procesy sú efektívne zautomatizované, na telegram od kamarátky už nemusíme čakať týždeň - všetko vybavíme trebárs cez messenger... Čo sa týka módy, tak tá je úplne rýchla. Rýchlo sa vyrába, rýchlo predáva a rýchlo sa vyhadzuje. Keď som začínala šiť profesionálnejšie a predávať na Sashe, čakala som, že všetko, čo sa týka mojej práce a predaja pôjde rýchlo, bez problémov, efektívne... Dokonca som si na minúty vypočítala, koľko vecí stihnem ušiť za deň, týždeň, mesiac... Po krátkej dobe mi tieto čísielka prestali dávať zmysel, pretože nič nešlo tak, ako som plánovala. Všetko išlo oveľa pomalšie, než som si predstavovala. OVEĽA POMALŠIE. Vstupovali do toho rôzne problémy a nečakané situácie, ktoré bolo potrebné riešiť ihneď. Neskúsený človek vidí veci dosť plocho. Občas mi aj napadlo, že sa učím na svojich chybách, ale väčšinou som sa na samú seba zlostila za to, že som pomalá. A čo vás nespomalí ešte viac, ako váš vlastný vnútorný rozpor?
Rovnako to bolo aj s týmito čiernymi šatami. Plán bol úplne iný. Mali mať čínsky stojačikový golier lemovaný bielymi perličkami a úzkou zlatou stuhou. Členenie na prednom diele od krku pod pazuchy malo byť svetlo modré. Krásna predstava ovplyvnená filmami od čínskeho režiséra Wong Kar Waia. Nič nefungovalo tak, ako som chcela a tento materiál sa nechcel stotožniť s mojím návrhom. Tak som to v zúfalstve odložila na neskôr.
V čase, keď som rozoberala otázku svojej pomalosti, som náhodne narazila na knihu Chvála pomalosti, ktorej autorom je Carl Honoré. Táto kniha bola napísaná, pretože samotný autor chcel vyriešiť svoju zrýchlenosť a všetkým vám, ktorí riešia stres z pocitu, že nič nestíhajú, ju vrelo odporúčam. Pre mňa osobne nastavila koľaje vlastného životného tempa. A celkovo som si neskôr začala všímať, že aj svet sa snaží spomaliť a duchovne obohatiť. Už dlhšiu dobu je trendy joga a budhistický prístup k životu, ďalej slow fashion, slow food, uchyľovanie sa do hôr a na vidiek, skracovanie pracovnej doby... Sami posúďte, ako fungujete. Ak ste handmade Sashe tvorci, určite mi dáte za pravdu, že v kreatívnom procese rýchlosť mnohokrát ani neexistuje. Skôr sa venujeme premýšľaniu a urýchlené kroky sú väčšinou len na škodu veci, lebo potom ich musíme opravovať a všetko sa spomalí ešte viac. Tempo naberáme, až keď tú istú vec robíme viackrát.
Postupne som začala spomaľovať svoje urýchlené myslenie a dnes som so svojou "pomalosťou" úplne stotožnená a už sa nad ňou ani nepozastavujem. Nie je to pomalosť, je to moje tempo. Stroje nie sme a ani nebudeme. Všetko je tak, ako byť má a som tam, kde mám byť. Neleňoším, trpezlivo pracujem. A ak mi nejaký plán nefunguje podľa predstáv, tak nestresujem. Na veci, ktoré neviem ovplyvniť, netlačím, skôr čakám a to čakanie si užívam.
Po dvoch rokoch som si konečne našla čas na dokončovanie starších rozpracovaných modelov. Medzi nimi boli aj tieto dlhé čierne šaty. Priznám sa, že som si stále nebola istá, čo s nimi. Tak som si ich obliekla a po krátkej chvíli prišiel finálny nápad, vďaka ktorému som ich mohla okamžite dokončiť.
Takmer rok na to som k nim našla ideálnu modelku, ktorej šaty padli ako uliate. (Inak skutočne hrá na trúbku, navyše je aj speváčka.) No a následne som ich dala na Sashe. Takže to už máme asi trojročný pracovný proces. Pol roka nato píšem tento článok. Šaty sa ešte nepredali. Čakajú na svoju vyvolenú :)
Pekný deň
majoranka / Mária Reváková
PS: Moja veľká vďaka patrí modelke Anne Márii Krosl a fotografovi Jurajovi Matiasovi (čiastočná foto edícia bola zverená mne).