Vec sa má tak – hoci je môj muž skrz naskrz gamer a vo svojej podstate je šéfinko herného portálu, stále ešte musí chodiť do roboty (aby sme mali čo papať, hovorí). Blbé je, že jeho robota patrí k tým „krátky-dlhý týždeň“. Bléééé.
No a ja, hoci som skrz naskrz workoholik a vo svojej podstate vietor, čo neobsedí na jednom mieste viac ako dvadsaťpäť sekúnd, sedkám pekne doma na riťke s bábätkom v brušku a učím sa trpezlivosti. A pokoju.
Kedysi som čítala príbeh jednej slovenskej autorky, ktorá v rozhovore pre akýsi portál povedala, že tak ozajsky začala písať, keď išla na materskú.
Super, povedala som si inšpirovaná jej slovami, keď som na tehotenskom teste neočakávane odčítala dve čiarky – budem mať čas na svoje čmáraničky a farbičkovanie. Srdce mi podskočilo radosťou! Nebudem sa sama doma nudiť!
HA! No to určite!
Prvé tri mesiace som nevedela čia som. Veľmi intenzívne som si prehĺbila vzťah so záchodovou misou a tabletkami proti tehotenskej nevoľnosti (neverili by ste, akí sú to verní priatelia).
Potom sa začali veci zlepšovať. Aspoň som obsedela (hahaha) a dokonca sa mi vrátila aj túžba kresliť. Môj muž bol z toho nadšený, pretože som mu aspoň každé dve hodiny nevolala do práce s tým, že mi je smutno. Zásobil ma novými sadami farieb a štetcov a vyzeral celkom spokojne - tak ako vyzerajú muži, keď majú pocit dobre vykonanej práce.
A tak som znova začala kresliť. Odrazu, držiac v ruke štetec, som si opäť spomenula na ten zabudnutý pocit pokoja, ktorý som pri maľovaní vždy mala. V tej chvíli, keď sa pred vami z papiera vynára niečo, čo dovtedy bolo len vo vašej hlávke, keď tvoríte – skutočne tvoríte niečo, čo predtým neexistovalo, akoby zastal čas. Akoby sa všetko spomalilo. A vy v tej chvíli viete, že veci sú tak, ako majú byť. Že všetko dobre dopadne.
Absolútny pokoj.
To je presne to, čo cítim, keď otvorím skicár.
Nejde o to, či je linka, ktorú práve maľujem, dokonalá. Nemá byť. Odráža moment. Aktuálnosť. Milujem ten pocit, že pri kreslení vlastne niet čo pokaziť. Že to nakoniec môže dopadnú katastroficky a nikdy nikomu ten obrázok neukážem? No a čo! Jeho tvorba ma naplnila pokojom, vyrovnanosťou a tak aj nepodarený obrázok priniesol svoje ovocie.
Veľmi by som si priala, aby moje ilustrácie, skice, kresby, print arty, akvarely priniesli rovnaký pokoj aj ľuďom, ktorí sa na ne dívajú. Tým, ktorí ich budú mať doma. Túžim po tom, aby v nich našli nádej a radosť a odvahu tvoriť. Vykročiť zo zóny komfortu a vrhnúť sa do čohokoľvek, po čom túži srdce.
Presne to by som chcela.
A ak sa mi to podarí aspoň v jednom prípade, potom si poviem, že moje úsilie nie je márne.
Určite si kuknite môj obchodík FRIES N´ ICECREAM. Niečo by sa vám mohlo zapáčiť.
Amen!