Narodila som sa v roku 1982. Mamka mi ako dieťaťu kupovala plastové bábiky, ktoré mali všelijaké šatočky, disko ozdoby a v chrbátiku kazetu a oznamovali mi, že budeme kamarátky. Trochu som sa toho bála a vždy radšej utekala k papierom a pastelkám. A raz som utiekla aj k čiernemu tušu, ktorý v tých mojich detských rokoch nemal nálepku, že patrí do rúk dospelým. Vyliala som ho na koberec, šmahom mága, kvapka za kvapkou vsakuje do umelých očiek koberca. V sekunde mamka priletela a nechcite vedieť, čo sa dialo. V roku 1988 neexistovali roboti, čo by drhli koberec za mamku. Letel mi regulárny prask po rukách. A po ústach som dostala iba raz. Keď som zjedla modrú anilínovú farbu...
Sú jedovaté stále?
Narodila som sa v čase, keď moja mama šila. Vlastne všetky ženy šili. Mamka mala také krabice plné čipiek, muliniek a perloviek. Všetko, čo mohla vyšila, ušila, prešila. V malom kumbále schovaná, kým ja som jedla tie anilinky. Šťastné dieťa osemdesiatych. Samostatná a krásne zamotaná v tých mulinkách...
Mamka varí obed. Mám asi 14 rokov, pokukujem po šijacom stroji. Anilinky sú pasé, tušu sa vyhýbam. Prešívam si sekáčové oblečenie. Je sekáčový boom totiž. Vietnamci zdraželi a všetci nosia tie isté šušťáky. Prosím, ozaj ideme do Bojníc v tom istom modeli? Mamka hrozne šuští. Všetci sa otáčajú a ja si prajem, aby ma tato naučil namotať niť do ihly šiacieho stroja. A naučil ma aj to, ako si neprešiť prsty...
Mám pocit, že aj Vietnamci chodia nakupovať do miestneho sekáča, pohľad na šušťáky ich určite mierne znervózňuje.
Chodím na strednú školu. Moja triedna komentuje pred mamkou, čo som mala oblečené. Áno, tie nohavice a tú brošňu som si robila sama. Áno, vyzerám ako z cirkusu, ale ako sa mám inak nájsť. Anilinky, tuše, mulinky a šiací stroj, toľko zážitkov u jedného dieťaťa, ktoré raz chce tvoriť naozaj! Nechajte ju rásť a konzumovať, čo sa jej zapáči. Taká je. Mamka to chápe. Mamky vždy všetko chápu. Pokiaľ jej nerozstriháte ružovú plachtu zo skrine kumbálu. "Fakt som to nevedela, že to je plachta, prepáč".
Anilinky, tuš, plachta. Zapisujem si ako 16-ročná, že nie všetko je moje. Vyzbrojená vedomosťami nazbieranými za roky môjho života začínam háčkovať, vyšívať, pliesť. Zásoby ubúdajú a ja pomaly, ale isto kráčam na vysokú školu, beriem papiere, štetce, zvyšky lásky k tvoreniu a zmierujem sa s faktom, že som len obyčajný priemer s krásnymi jednotkami... Umelecky som priemer, vážení. Po anilinkách a tušoch, je to kruté zistenie. Nemám šancu byť umeleckou stár. Nebudem prvá, vážne? Vo filme "Karlík a továreň na čokoládu" je krásna veta: "Karlík, ten nemá nadeji"...Lucia, tá nemá nádej umelecky zažiariť. No a čo. Mamka vraví, že mám kresliť a to stačí. Mám tvoriť, lebo som vždy tvorila a vždy vymýšľala. A jedla anilinky...
...
Mám 35 rokov, narodila som sa v malom meste a vyrástla zo mňa akási podivná cirkusantka. Žijem zvláštny umelecko-kreatívny život. Necítim sa tu ako nováčik, práve naopak, som taký inventár, ktorý sa tu z času na čas vyspovedá a namiesto uhladených minimalistických vecí a čistých priestorov, ukáže výbuch a škvrny od farby. To k cirkusu patrí tiež. Vkladáme sem veci, ktoré sú úplne mimo trendov a stále sa pýtam sama seba, kedy sa poučím. Prečo ľudí vždy tak vydesím? Sebou. Svojím cirkusantstvom.
Mašľa.
Stuha.
Korálky.
Anilinky.
Ešte pár spomienok.
Vualáááá.
A tak kreslím a tvorím, vymýšľam. V myšlienkach sa vraciam do detstva, kde to vlastne začalo, prechádzam kapitoly, sem tam sa usmejem a šijem drobným stehom na látku pásikavú slovo "ďakujem".
♥