Keď máte na starosti bandu drobných postavičiek, neberú ohľad na čas, ani na to, či vy ste ochotní sa im venovať. Pýtajú sa von, chcú sa prezliecť, chcú od vás stále čosi, chcú byť prví, kto uchmatne si kúsok vašej pozornosti a nemajú v pláne nechať vás vydýchnuť. Ani trochu.
Stále dokola si vravíte, kiež by ten ich nepokoj skončil, ale čo potom? Potom bude zas príliš ticho a toho sa predsa každý bojí. Ticho je príliš podozrivé.
A tak poslúchnete, prikývnete ich hlasnému volaniu. Sadáte si k nim, a začnete tak trochu hovoriť ich jazykom. Však musíte, sú vaše, blízkosť je od prírody daná a viac než prirodzená.
Drobné telíčka, úsmevy, niekedy zamračené obočie. Tam ste, v každom tom kúsku.
Češete vlásky a naprávate pokrčený odev. Vravíte "ano" a potom o chvíľu hlasné "nie". Nie, toto sa nepodarilo, treba byť kritický, trochu k sebe a trochu k nim.
Ešte pár poznámok, kto pôjde ako prvý a je to tam...Vitajte v tom veľkom svete. Trochu dospelom ale s detskou knihou na nočnom stolíku.
Vychádzajú v plnej kráse. Cítite sa ako malý bôžik, lebo viete, že ich osud máte v rukách vy. Porovnáte. Uhladíte. Doladíte. Milé stretnutie, ktoré radi zopakujete, lebo mladnete na počkanie, lebo sa vrátite, tam- kdesi do detstva a potom? Potom už len poupratujete po sebe a po nich-nezbedných papierových deťoch.
