Našla ju moja dcéra u susedov na pôjde, skôr, než ten starý dom zbúrali. Priniesla ju domov, a priznám sa, veľmi dlho postávala v kúte. Za ten svet - nevedela som, čo s ňou...
Ja doma nepečiem chlieb, a keď, vymoženosti dnešnej doby by už takýto krám aj tak nevyžadovali :)))
LOPATA, spomienka na minulosť, na vôňu čerstvo upečeného okrúhleho bochníka chleba, aký sa piekol len doma.
Bola zaprášená minimálne päťdesiatročnou vrstvou prachu a sadzí, a po dôkladnej očiste ukázala svoju krásu: zaujímavú štruktúru dreva dopĺňajú autentické fliačiky po žeravých uhlíkoch. Slúžila teda spoľahlivo, čoho dôkazom je aj naštrbený okraj :) to ale nevadí. Je vyrobená z jedného kusa dreva - žiaľ, neviem, aké je to drevo. Je to ale tvrdé drevo. Dĺžka rúčky je 165cm.
Nakoniec som sa rozhodla, že predsa len dostane druhú šancu. Dekoratívnu.
Spočiatku som jej chcela dať nový šat v podobe pestrých farebných kvetov, alebo také čosi... ale po dlhšej úvahe som sa rozhodla pre dekor typický pre pozdišovskú keramiku, ktorú tu mám. Ale aj tak som musela pristúpiť ku kompromisu: ak som chcela zachovať pôvodný vzhľad lopaty, a teda farbu dreva ako podklad, tak som farbu vzoru riešila ako negatív... nákres ceruzou som prekryla temperovými farbami, po dôkladnom vyschnutí som celú lopatu prelakovala bezfarebným lakom, nakoniec som pripevnila ušká na zavesenie...
a - tadá - lopata dostala svoje čestné miesto :)
ps. - časom plánujem, že na rúčku lopaty upevním niekoľko vešiačikov :)
12.8.2013 príjemný pondelkový podvečer všetkým želám, Eva :)